Coffee with Cinnamon: Chcete sa "páčiť" druhým?

Vítam vás na mojom blogu!

Pre vaše psychické zdravie vám odporúčam urobiť si nejaký príjemne teplý nápoj a zakrútiť sa do deky.

Dnes by som chcela aspoň trochu rozobrať tému, ktorej sa vo svojich myšlienkach čoraz častejšie venujem. Ide o strach z vyjadrenia svojho názoru a potrebe "zapáčiť sa" ostatným. Ide v podstate o moju večernú úvahu, takže pokiaľ na toto naozaj nemáte náladu, ani mentálnu silu, úplne vás chápem .

Aby som bola úprimná, ja som človek, ktorý by sa dal označiť ako "people pleaser". Možno to občas tak nevyzerá. A kto ma pozná osobne si to často nevšimne, ale som osoba, ktorá rada odpovedá ľuďom po vnútornom monológu na tému: Čo by táto osoba chcela počuť? Ako túto osobu neurazím a nedotknem sa jej?

A to nie je vždy úplne na škodu. A nechápte ma zle, mám chvíle, kedy som veľmi priamočiara a niekedy (poväčšine neúmyselne) priamo ofenzívna. Každopádne, pokiaľ tento vnútorný rozhovor kontroluje váš život, myslím si, že to nevedie takmer nikdy k dobrým výsledkom.

V dnešných dňoch som v tomto ohľade (aspoň dúfam) lepšia a snažím sa na tomto aspekte svojej osobnosti pracovať. Ale veľmi často ma to dostalo do situácií, kedy som šla na miesta, kde som naozaj nechcela ísť a stretávala som sa s ľuďmi, s ktorými som nechcela nič mať .

To všetko vyplývalo zo skutočnosti, že som sa bála otvoriť  ústa a povedať, že naozaj nie som stotožnená s danou situáciou.

Ale okrem tohto, že sa tento problém týka mňa, je veľmi badateľný aj v oveľa väčšom meradle. Ľudia sa boja vyjadriť svoje názory v sociálnych situáciách, na sociálnych médiách a čo je najsmutnejšie, boja sa vyjdariť svoje reálne názory aj sami pred sebou. Často sa potom stáva, že doslova stratia schopnosť diferencovať medzi postojom, ktorý chcú zaujať a postojom, ktorý majú pocit, že by mali zaujať.

V tejto spojitosti je zvláštne, ako sa ľudia často boja (jednoznačne som vinná aj ja) kritiky druhých. A nehovorím o nepríjemných individuách, ktoré kritizujú len preto, aby kritizovali. Myslím aj na ľudí, ktorí sa snažia dať len feedback a konštruktívnu kritiku. A to v dnešnej dobe ľudia nesú veľmi ťažko.

Na druhej strane, - z mojej skúsensti -  ľudia, ktorí dávajú kritiku druhým často očakávajú, že ju ten druhý prijmne vždy len pozitívne, ideálne s tendenciou metaforicky si sypúc popol na hlavu.

To mi pripomína jednu situáciu, keď som mala asi desať rokov a sedela som v kuchyni mojej kamarátky. Jej mama sa s nami o čomsi rozprávala a došlo aj na jej kritiku ohľadom školy, našej snahy ohľadom mimoškolských aktivít a podobne. A ako správny desaťročný mysliteľ som jej nonšalantne oznámila niečo v zmysle: "Samozrejme, že nemám rada kritiku, ale akceptujem ju." Pani bola týmto výrokom natoľko zhrozená, že neskôr volala mojej mame, aby jej oznámila, čo je jej dcéra za človeka, lebo povedala, že sa jej kritika nepočúva dobre.

A to pobavilo moju mamu a už v tom veku aj mňa. Vtedy som si asi prvýkrát uvedomila, aký je pre niektorých ľudí problém, keď nereagujem, ako si myslia, že by som mala reagovať.

Odvtedy ubehlo veľa rokov a ja som sa naučila, kedy je lepšie pritakať (neodporúčam, ale občas je to bohužiaš nutnosť) a kedy je lepšie radšej úplne mlčať. A netvrdím, že je to vina iných, ktorí odo mňa očakávali určitý postoj alebo reakciu, ale každopádne to nevedomky prispelo k tomuto "fenoménu".

Pochopila som, že ak budem len opakovať, čo druhí chcú počuť, nevyhnem sa kritike a že by som sa jej ani nemala chcieť vyhnúť. Pochopila som, že v konečnom dôsledku, ľudí, ktorí dopredu vedia, čo odo mňa chcú počuť ,aj tak môj názor nezaujíma. A pochopila som, že jednoduchšie bude, keď sa budú chcieť potom na mňa sťažovať, ako tá pani mojej mame, než keď budem musieť udržiavať túto rolu absolútneho súhlasu a pasivity.

Neviem, ako ukončiť túto "úvahu" (štruktúru úvahy to nevidelo). Tak sa len rozlúčim s tým, že mi pokojne napíšte svoje názory - aj tie negatívne - a ja na vás nebudem žalovať, sľubujem.

Prajem vám krásny deň a skôr ako odídete, nezabudnite dopiť svoju kávu.

Cinnamon