Coffee with Cinnamon: Moje písateľské začiatky - alebo Ako som (ne)začala s tvorivým písaním

Vítam vás na mojom blogu!

Urobte si kávu, čaj, alebo čokoľvek, čo vaše hrdlo ráči a možno, ale len možno sa skúste odreagovať pri mojich rečiach.

To, že som veľkou milovníčkou písania, som už naznačila vo svojich minulých postoch. Ale teraz by som sa na tento fakt pozrela trochu bližšie.

Odkedy som mala možno osem rokov, rada som tvorila a predstavovala si vlastné svety. Trvalo mi roky, kým som sa rozhodla svoje myšlienky dať na papier. Pamätám si to, akoby to bolo včera. Mala som asi desať alebo jedenásť rokov, sedela som na hudobnej teórii a neskutočne som sa nudila. Riešili sme niečo s basovým kľúčom, keď som sa prvýkrát rozhodla napísať svoje myšlienky na obal svojho notového zošita. Bola to prvá kratučká poviedka, ktorej som kedy dala semi-koherentnú podobu . Obsahovala malú fantasy bojovú scénu (áno, to som písala, keď som mala zhruba desať - nie príliš veľa sa zmenilo). Cítila som sa zvláštne, nevedela som, čo spraviť s touto novou "zatou baňou", ktorú som pre seba v tej chvíli objavila.

A tam to začalo. Začala som písať skoro každý deň, zapisovala som desiatky a desiatky strán, skoro exkluzívne rukou do rôznych zošitov, ktoré som s obľubou zhromažďovala vo svojej izbe.

A potom som objavila dve osoby, ktoré písali rovnako rady, ako ja. Nasledujúci rok a pol som ja a moje dve knihomoľné kamarátky strávili písaním obrovskej poviedky (zasadenej do Harry Potter sveta), ktorá skončila dlhšia, než 1 500 strán. A to nebola dokončená! Dodnes sa o tom čase rady rozprávame, bola to úžasná doba. Bolo neuveriteľné, ako sme podporovali navzájom svoju kreativitu. A hoci sme pri spätnom čítaní už len o rok neskôr nevedali pochopiť, ako zle sa nám to čítalo, stále to berieme ako neuveriteľne nápomocný čas, čo sa týka našej schopnosti písať poviedky.

Zhruba v tom čase som začala písať blogy. To mim vydržalo asi dva roky, kedy som produkovala desiatky a desiatky článkov, väčšinou bez väčšieho zmyslu. Pripisujem to veku a zmätenosti, no predsa si neviem pomôcť, ale metaforicky si musím udrieť hlavou o stôl. (Dodnes nechápem, prečo to malo taký úspech, ako to malo, ale nikoho nesúdim za čítanie chotického blábolu, ktorý som s obľubou produkovala.)

Ale krátko na to som mala dlhšie obdobie ticha. Ocitla som sa na mieste, kde ma úplne opustila kreativita. Nevedela som, čo mám robiť. Snažila som sa rôznymi spôsobmi zlepšiť tento stav - čítala som články, snažila som sa písať podľa rozvrhu, snažila som sa nájsť motiváciu, hoci to bol pre mňa naozaj veľký problém. Ale nedarilo sa mi.

Tak som sa na chíľu prestala rozhodla prestať snažiť. Dala som svojmu mozgu trochu pokoj a prestala som sa pokúšať doslova z neho žmýkať nápady.

A potom som si uvedomila, ako veľmi mi písanie začalo chýbať. Pohrávala som sa s rôznymi jeho aspektmi, ale nakoniec som sa zhodla sama so sebou na možnosti, že sa vrátim k blogovaniu (popri ďalších menších projektoch pomimo). A zatiaľ som so svojim rozhodnutím naozaj spokojná! Hoci blog nie je to jediné, pri čom chcem zakotviť, čo sa týka písania, no je to naozaj dobrá forma relaxu a sebarealizácie.

Je toho ešte veľa, čo chcem povedať o písaní a tvorení literatúry, článkov a rôzneho obsahu, ktorý môžu iní ľudia čítať a zamyslieť sa nad ním. Ale nechcem vás unudiť, takže si tie zvyšné filozoficko-motivačno-neviemaké tirády nechám na niekedy inokedy.

Zatiaľ sa s vami teda lúčim.

Prajem vám krásny deň a skôr ako odídete, nezabudnite dopiť svoju kávu.

Cinnamon