Coffee with Cinnamon: Neaktivita alebo Čo sa zase deje s mojim životom

Po sto rokoch zase raz...zdravím! Bola som neprítomná, bola som mimo jednoducho som bola kĺbka nepohodlia a celkovo plná negatívnych emócií z negatívnych posledných dní.

Takže ďalší negatívny článok, vitajte!

Poznáte ten pocit, keď na vás padá vesmír? Ja áno v poslednej dobe. O celých mojich kreatívno-nekreatívnych drístoch som sa rozpísala  v minulom článku (kto to nečítal, prosím, nie), ale dnes mám z nového súdka svojich nie najlepších pocitov.

Moja známa povedala, že niekedy okolo dvadsiatky sa väčšine ľudí začnú prejavovať všetky možné "zaujímavé" autoimunitné problémy, o ktorých mal možno vedomie, ale o ktorých často ani vôbec netušil.

A nebudem vás zaťažovať mojimi zdravotnými záznamami, ale musím podotknúť, že mala úplnú pravdu. V posledných týždňoch (možno aj mesiacoch) sa na mňa doslova nahádzala kopa diagnóz, ešte väčšia kopa liekov a absolútna hora zmätenosti.

A isteže, nechcem sa sťažovať, nie je to až také zlé, no zamýšľala som sa, ako som tak dnes šla od doktora, aké je to zaujímavé. Nikdy som nebola idolom "zdravého" dieťaťa, mala som nejaký ten problém-dva, ale v poslednej dobe mám pocit, akoby si môj organizmus (pozerám sa na vás priedušky) povedal, že na mňa nemá vôbec náladu. A hoci viem, že veľa ľudí, voči ktorým mám ohromný rešpekt sa každý deň trápi s bolesťou, ktorá im pripomína ich zdravotné problémy, v poslednej dobe mám pocit, že to zvládam horšie ako oni všetci. Čo je smiešne, už len to porovnanie je úplne hlúpe, ale moja neschopnosť fungovať na pre mňa prístojnej úrovni je priam paralyzujúca.

Nechcem pôsobiť, akoby som chcela v niekom vzbudiť ľútosť. Nie je to niečo, čo by som vyhľadávala, alebo čo by som chcela. Chcem sa len jednoducho podeliť s týmto pocitom, ktorý viem, že má veľa ľudí.

Sľubujem, že už prestanem s takýmito semi-depresívnymi výkecmi a prejdem zase k normálnym článkom (v procese písania), len som tu musela nejako racionalizovať, prečo som v poslednom čase úplne neschopná písať. A tiež som chcela celý tento svoj struggle vidieť napísaný pred sebou, je to pre mňa tak trochu terapeutické, takže sa na mňa, prosím, nehnevajte, naozaj sľubujem, že už budem písať normálne veci a kútik miernej sebaľútosti si založím niekde inde.

Nateraz sa však s vami lúčim a ďakujem, ak ste toto celé dočítali až do konca.

Prajem vám krásny deň a skôr ako odídete, nezabudnite dopiť svoju kávu a starajte sa o svoje zdravie.

Cinnamon